Cactaceae.eu

Celých pätnásť rokov to bol dobrý druh - od popisu Ritterom r. 1970 do prekombinovania na varietu Rauschom r. 1985. Od tej chvíle je to rovnako dobrá varieta, ale nikto vás nebude haniť, ak budete mať na menovke Lobivia winteriana. Všimol som si, že napr. ja mám na menovkách obe mená, aj to staré, aj to nové, jednoducho je tam menovka z čias, keď so dotyčné rastliny zaradil medzi dospelé - a kto by to prepisoval pre dnešných cenách menoviek! Žartujem - ceny menoviek sú OK, čas na prepisovanie je vzácny.

Literatúry o lobiviach skoro niet. Serióznejšia monografia vlastne ešte nevyšla, a tak stále musíme siahať po tom, čo napísal inak veľký znalec rodu Lobivia Walter Rausch z Rakúska. Prechodil desiatky tisíc kilometrov v domovine lobivií v Bolívii a výsledkom jeho snaženia je kniha Lobivia 85 - dodnes akási biblia tých, čo tieto rastliny majú radi. Podľa všetkého ich veľa nebude, lebo zovšadiaľ každý záujemca dostáva informácie o škaredosti rastlín tohto rodu, o krátkom kvitnutí, o tom, že sú to rastliny pôsobiace ako magnet na koreňovku či červeného pavúčika. Páni kaktusári, sme tu však preto, aby sme tieto drobné nedostatky prekonávali! Môžem sa priznať - takisto nie som nejaký militantný lobiviofil, ale v mojej zbierke mám tak do dvadsať druhov od nepamäti.

Keď na prelome rokov 1985/1986 rakúsky cestovateľ a hlavne kaktusár vydal vo vlastnom náklade knihu Lobivia 85, doslova šokoval. Zamiešal rodom Lobivia a blízkymi rodmi natoľko, že ani vtedajší znalci týchto vysokohorských rastlín nevedeli na čom sú. Zmizli desiatky starých mien, niektoré staré mená sa vynorili v inej podobe, jednoducho nezostal kameň na kameni.

Druh Lobivia aurea bol kedysi druh s jedinou položkou - L. aurea. Od začiatku sedemdesiatych rokov, keď sa v rode začal pohybovať Walter Rausch, sa všetko zmenilo...