Cactaceae.eu

Tento príspevok som chystal už dávnejšie, ale nakoniec som si z neho urobil zálohu pre chvíle, keď sa mi nebude chcieť písať. Tá chvíľa nastala a preto moja kradmá ruka siahla do archívu.

Nie všetko mi v skleníku ide. Napríklad také adromischusy z čeľade Crassulaceae sú v pohode počas vegetačnej sezóny, pekne rastú i kvitnú, ale s príchodom zimy mi začína byť jasné, že na jar sa už s mnohými nestretnem. Neznášajú zimovanie v chladnej a poriadne tmavej pivnici, a ak sa náhodou stane, že si nesú na zimný spánok so sebou aj viac vlhkosti v črepníku, v tme vyženú a do jari sa natoľko vyslilia, že je im spoľahlivo vždy koniec. Niečoho podobného som sa obával, len tak intuitívne, aj v súvislosti s aloami. Nemám ich veľa (aj keby som chcel mať všetko, nejde to), a preto by ma každá strata mrzela. To nemám ich veľa predstavuje Aloe vera, A. variegata, A. humilis, niečo z okruhu A. ferox - marlothii, asi A. plicatilis, niekoľko neurčených druhov a A. descoingsii subsp. descoingsii.

Od popísania tejto euforbie už uplynulo 75 rokov. Dosť na to, aby sa, pretože navyše vyniká krásou, dostala do zbierok väčšiny milovníkov sukulentných rastlín, a tých čo majú radi euforbie zvlášť. Pohľady do pestovateľských zariadení však toto očakávanie nepotvrdzujú - akýchkoľvek rastlín tohto druhu (a vyspelých predovšetkým) je málo. Možno som sa však zle pozeral, táto euforbia patrí medzi miniatúry a môže byť niekde zastrčená v kúte. Objektívne povedané, ja by som ju niekde do kúta nedával - ani šperky nenosíte skryté po vreckách ale skôr na prste, uchu či krku. Rovnakým šperkom medzi sukulentami je aj táto madagaskarská euforbia.