Kontroly neboli o nič prísnejšie než vlani - zastavili nás policajti i vojaci, nazreli nám do auta, do ktorého vbehol pes, aby s vrtiacim chvostom opäť vyšiel von. Nazretie do pasov bola už len formalita, chceli zistiť, čo to za exoti prišli až z Európy. Do itineára tak pribudli späť tri vyradené dni a lákavá ponuka rastlín, z ktorých mnohé ponúka len práve Big Bend.
Vracali sme sa od Carlsbad Caverns a šli sme naisto - gps-ka z vlaňajška sa zišla a tak sme zastali pri ceste č. 385 TX (Brewster Co., čo je malá časť tzv. Marathon Basin, oblasti, ktorá je súčasťou Trans-Pecos, kde ja azda najväčšia hustota druhov kaktusov v rámci celého Texasu) naisto. Na miernom svahu bola všetko ako pred rokom - Ariocarpus fissuratus, Mammillaria lasiacantha, Echinocereus dasyacanthus, Coryphantha hesteri, Coryphantha echinus, Echinocactus horizonthalonius a na veľké prekvapenie konečne aj kvitnúci Thelocactus bicolor var. flavidispinus (sám Backeberg urobil časom z neho aj Thelocactus flavidispinus a Weniger dokonca Echinocactus flavidispinus). Nie jedna rastlina - kvitli všetky, od semenáčikov okolo 3 cm po vyspelé rastliny s priemerom okolo 5 cm. Farbu a tvar kvetu netreba zvlášť opisovať - fotografia hovorí za všetko. Kúsok svahu pri ceste, kde toto všetko rástlo, je dlhý asi 25-30 m, široký asi do 5 m - je to vlastne zárez do mierneho svahu, ktorý preťala cesta a zostala tam asi 1 m vysoká terénna vlna, ktorá chráni rastliny pred rozjazdením. Všade inde pri ceste je takýto priestor využívaný na zastavovanie osobných áut i kamiónov, tu sa to našťastie nedá. O kúsok ďalej sme našli ešte jednu takúto niku, tam však rástol už len Thelocactus bicolor var. flavidispinus, a kvitol rovnako úžasne. Zaujímavosťou je, že rastliny z našich zbierok majú vždy dobre vyvinuté ploché centrálne tŕne v prevládajúcej žltkastej farbe (čo dalo variete aj meno), len občas aj v červenej, ale v prírode sme naše rastliny pozorovali len s radiálnymi tŕňmi a kde-tu aj krátkymi centrálnymi, skoro nebadateľnými. No, príroda čaruje (a jeden sa čuduje...). Okrem toto, všetky pozorované rastliny boli veľkosťou skoro uniformné - priemer 3-5 cm, výška asi 2-4, čo sa poriadne odlišuje od tradovaných opisov literatúre (priemer 3-6 cm, výška 3-9 cm), ale brali sme to tak, že naša populácia (teda obe populácie) vznikli podľa všetkého len nedávno a pozorované rastliny ešte nestihli dosiahnuť maximálne parametre. Za plotom sme pozorovali (súkromná a teda ťažko prístupná pôda) aj ďalšie rastliny, ale v Texase sú viac ako inde nervóznejší, ak sa im driapete cez ostnatý drôt... Dokonca tam ani nemusí byť - z jedného pozemka nás vyhnal nasrdený šerif, ktorý nám tvrdil, že kameň pri ceste znamená začiatok súkromného majetku. Radšej sme bez väčšieho odporu šli kade ľahšie - ľavú ruku mal stále na pištoli a v pravej ruke vysielačku, do ktorej diktoval našu ešpezetku, či náhodou nenašiel nejakú bandu zločincov. Sprevádzal nás ešte hodný kúsok a potom to vzdal.
S tým kvitnutím sme mali šťastie - v prírode trvá od marca do konca mája, čo presne zapadlo do našej cesty - na lokalite sme boli presne 25. 5. Ešte pár dní a nevideli by sme nič. Rastlina v prírode otvára jeden kvet maximálne na dva dni, a aj to nie je pravidlom, že ho ešte otvorí aj druhý deň - ak nejaká snaživá včielka kvet opelí, zavrie sa, "zavädne", a je koniec. Rastlina si nemôže dovoliť mrhanie - kvet môže mať aj pri malom tele až 8 cm v priemere, hoci takýto sme nenašli.
Keďže sme vedeli, kde v tú noc budeme spať (v mestečku Carlsbad - áno, Karlove Vary za morom), po ceste do kempu sme urobili ešte zopár zastávok - na jednej z nich sme sa kochali ďalšími druhmi kaktusov (okrem všadeprítomných opuncií) - Coryphantha macromeris a Homalocephala texensis a ako bonus sme tesne pred zotmením našli aj Echinocereus fendleri. Spalo sa naozaj sladko...
