V roku 2011 uplynie presne 100 rokov od chvíle, keď jej Nicholas Edward Brown (1849-1934) dal platné meno, ktoré bez zmien vydržalo dodnes, čo je u takého populárneho rodu, akým rod Sansevieria je, skôr výnimkou. Pred piatimi rokmi som rastlinu predstavil (Atlas sukulentov VIII.(316)2005) s tým, že kvitne v mesiacoch júl až august. Bola to informácia prevzatá z odbornej literatúry a dnes mi je jasné, že sa vzťahovala ku kvitnutiu v jej domovine vo východnej Afrike (Keňa a Tanzánia, v nadmorskej výške 30-600 m, v suchých krovinách), u mňa po mnohých rokoch rozkvitla práve teraz - vo februári a kvet z ďalšej ružice sa podľa všetkého otvorí už začiatkom marca.
Nie je to práve najusporiadanejšie rastúci sukulent - namiesto aby sa pekne držal svojho črepníka, rozrastá sa z neho na všetky strany a ak sa takýto výhon dostane k nejakému vlhkejšiemu substrátu, bez otáľania sa v ňom zakorení, čo neraz zistíme až na jeseň, keď ide zo skleníka do bytu a berie zo sebou aj okolité črepníky. Už som došiel na to, čo vtedy robiť - žiadne opatrné vyberanie z nového bydliska! Vezmem nôž, vertikálne ho použijem na to na čo bol vyrobený a mám nový exemplár. Takto zostáva až do jari, keď presadím S. gracilis alebo pôvodného obyvateľa. Časom som takto získal niekoľko rastlín a rez ide k duhu aj najstaršiemu kusu - núti ho to vyháňať nové a nové výhonky a kolotoč pokračuje.
Samotná ružica má priemer do 35 cm, tvorí ju asi 8-20 listov, úzkych, ceruzkovitých, dlhých od 15 do 25 cm, ale v ojedinelých prípadoch až 80 cm. Kvetenstvo vyzerá ako kefa na fľaše, na stonke dlhej asi 30 cm obsadzuje horných 15 cm a dosahuje priemer do 6 cm. Kvety trúbkovité, biele, na konci mierne pootvorené, šíria okolo seba nasladlú vôňu, jednotlivé kvety vydržia asi 2-3 dni a rýchlo opadávajú. V pazuchách kvetov sa vytvára nektár v podobe veľkých lepkavých kvapiek.
Pestovanie tejto sansevierie je jednoduché - znáša rovnako dostatok vody v dobre priepustnom substráte, ale aj dlhotrvajúce sucho. Preto sa dá dobre pestovať spolu s rastlinami z čeľade Cactaceae v skleníku, ale aj pod holým nebom. Znesie rovnako priame slnko (a vtedy naberá sivo zelená farba listov odtieň do hnedo fialova) ale aj mierny polotieň, kedy rastie rýchlejšie a listy sú aj dlhšie. V zime môže byť aj v byte (hoci aj na okne nad radiátorom) a vtedy potrebuje 3-4 zálievky od októbra do marca, alebo v suchu chladného skleníka bez vody pri teplotách nad 12 °C, lepšie však nad 15 °C. Semená som ešte v ponuke nevidel, preto sa u nás množí výhradne odnožami, ale ani tých nie ja na trhu dostatok. Aj ostatní pestovatelia si ich radšej nechávajú a vzdávajú sa ich len neradi, čo je aj môj prípad. Dnes k sansevieriam, ktoré vlastním, pribudlo niekoľko zakorenených listov od priateľa Alaina Geffroya-Lemoina z Francúzska, ktorý má niekoľko desiatok druhov a raz sa počas mojej návštevy neprozreteľne, s tým najčistejším srdcom opýtal, či by som niečo nechcel. Mýlil sa, chcel som... Takže preplnený skleník zažíva dnes ďalšie "zahusťovanie výsadby". Čakám už len, kedy to moje kaktusy pestanú tolerovať a vyjdú s pokrikom do ulíc. Už viem čo urobím - najväčší krikľúni pôjdu počas leta von, na vzduch.
Ďalšou hrozbou kaktusom je aj fakt, že som sa len toť dozvedel, že moja S. gracilis okrem var. gracilis obsahuje aj varietu S. gracilis var. humbertiana (Guillaumin) Mbugua, prekombinovanú len nedávno (Fl. Trop. E. Africa, Dracaen. 25. 2007), ktorá bola od r. 1940 samostatným druhom vedená ako S. humbertiana Guillaumin.
