Azda najviac ma potešila Lobivia tiegeliana var. pusilla, ktorú W. Rausch prekombinoval z
druhu L. pusilla p. Rittera (jeho rastliny pochádzali z oblasti medzi mestami Orozas a
Conception). Okrem tohto basyonymu patria k synonymám ešte dve mená: Mediolobivia
hirsutissima Cárd. a aj Lobivia tiegeliana var. uniondoensis Rausch. Keďže lobivie už
desaťročia nie sú na výslní záujmu, ani tých synoným nie je tak požehnane. Keď si
uvedomíme, že v čase nesmiernej popularity lobivií, medzi dvomi svetovými vojnami, pre ich
ľahké a bohaté kvitnutie, len taká Lobivia pentlandii (Hook.) Britton & Rose nazbierala
vyše tridsať (!) synoným, je to pekný rozdiel. Moja lobivia ako keby vypadla priamo z
Rauschovho popisu - telo mala a má cca 4 cm v priemere a rovnako je aj vysoké, areoly sú od
seba vzdialené 2-4 mm, rebier je do 17; tŕňov v areole asi 20, občas sa objaví aj 1
stredový; okrajové sú 2-5 mm dlhé, biele; kvety sú purpurové až fialovočervené, dlhé 35 mm
a majú priemer okolo 40 mm.
Rausch objavil svoje rastliny v bolívijskej provincii Tarija, u svojich známych, zasadené v
plechovkách od konzerv a po rokoch ich popísal ako L. tiegeliana var. uniondoensis. Oproti
typovej rastline od Rittera Rauschove "tiegeliany" boli v tele o niečo menšie (priemer do
25 mm), tvorili vankúšovité porasty, mali viac pestrejších tŕňov (biele, žltkasté, hnedé až
ružové) a kvety boli takisto menšie (3 cm dlhé a 3,5 cm v priemere), a čo je
najpodstatnejšie, kvitli žlto. Napriek tomu Rausch správne usúdil, že ním objavené rastliny
spadajú do rámca prírodnej variability a nepokúšal sa za každú cenu hľadať rozdiely, ktoré
by videl len on. Aj tak je totiž mien okolo L. tiegeliana dosť - napr. tých variet je spolu
5. Najznámejšie z nich je L. tiegeliana var. cinnabarina (Fric) Rowley, ale občas sa v
zbierkach nájdu aj L. tiegeliana Wessn. var. tiegeliana, L. tiegeliana var. ruberrima
Rausch, L. tiegeliana var. (fa.) flaviflora Ritter. V moje zbierke mám len var. pusilla a
var. cinnabarina, hoci občas, keď vidím u nejakého lobiviofila semenáčiky lobivií, ktoré
ešte nemám, trhá mi rukou, ale mozog vidiac moju nervóznu nerozhodnosť tradične všetko
zahrá do autu a moja ľútosť sa naplno prejaví až pri ceste domov. Vždy si síce niečo nesiem
do zbierky a potom ma o to viac mrzí, že do tlačenice v mojom skleníku sa nezmestila aspoň
jedna-jediná lobivia. Možno nabudúce...
