Získal som ju pred dvomi desiatkami rokov na niektorej z výstav bratislavského Klubu kaktusárov Nobilis v povestnom priestore čitátne u Červeného raka. Dlhé roky, keďže je to naozaj miniatúra, pomaly prirastala v črepníku s rozmerom 7 x 7 cm vysokom asi 3 cm (teda skôr myštičke...). Jedného dňa, keď dosiahla výšku asi 7-8 cm a trochu po stranách prečnievala svoj "byt", som si ju všimol o niečo lepšie - na jej vrchole sa objavili cyatiá s priemerom asi 6 mm, dlhé asi 4 mm. Ešteže mám dobrý zrak! Jej snaha zviditeľniť sa ju však skoro stála život. Čo kvitne, tomu treba dopriať! Už pri vyberaní zo starého, možno desať rokov starého substrátu, som jej poškodil niekoľko jemných dužinatých korienkov a zvyšok utrpel poranenia pri utláčaní nového. Hoci som dodržal pravidlo, a dva týždne som čerstvo presadenú rastlinku nepolial, vyše polovice tenkých, 8-15 mm hrubých výhonkov uschlo a zvyšok asi dva roky stagnoval. Nakoniec to moja euforbia "rozdýchala" a doteraz pravidelne kvitne, ale viditeľne mala namále. Kým u mňa dáva prednosť priamemu, ničím nefiltrovanému slnečnému žiareniu, vo svojej domovine, na juhovýchode Madagaskaru, najčastejšie rastie v miernom tieni v hustej tráve či pod kríkmi.
Najzákladnejšou podmienkou úspešného pestovania u nás je, aby počas celého roku, predovšetkým však v zime, keď je nedostatok svetla, neklesla teplota pod 15-18 °C, radšej však treba dodržať tú hornú hranicu a v lete to môže byť aj tých 30 °C. Trochu vody vyžaduje aj v zime, keď ju mám namiesto skleníka v byte - korene treba občas mierne zvlhčiť, aby uschnutých výhonkov bolo čo najmenej. Od ich vitality totiž závisí sila kvitnutia - toto kvitnutie však nie je pri E. decaryi to najdôležitejšie. Zaujímavá je aj samotná rastlina, ktorá vhodne umiestnená stále podnecuje návštevníkov k naznačovaniu, že by o odrezok z nej mali záujem. Takže neviem, či nebude lepšie zastrčiť ju naozaj niekde dozadu za vyššie rastliny... Možno to takto robia všetci a preto ju v zbierkach nevidno.
Vyžaduje porézny substrát s trochou živín, občas oprášiť od prachu a prestriekať čistou vodou, aby v záhyboch listov poskrývané asimilačné plochy mohli pracovať naplno. Aj tak sa nemusíte obávať nadmerného rastu. Po dvadsiatich rokoch má moja rastlina priemer asi 10-11 cm a výšku stále 7-8 cm. Takže poobzerajte sa po zoznamoch semien a dajte sa do výsevov - kým tie vaše rastliny budú také, aká je dnes moja, už sa budete možno chváliť niekomu inému než mne. Ale, ako sa hovorí, zlá zelina nevyhynie. (Kto sa chce dočítač viac, nájde v Atlase sukulentov IX./2007/344)
