Už je to skoro desať rokov, čo sme sa za ňou, ešte s Romanom Staníkom, vybrali po druhý raz. Prvý pokus, ešte r. 1995 sa skončil neúspechom - išli sme na ňu z opačnej strany, z tej bežným autom neprejazdnej. Miestni krútili hlavami a potom sa za ne aj chytali, keď videli, že stojíme v otvorených dverách nášho labilného volkswagenu a vyvažujeme ho ako plachetnicu, aby sa nám neprevrátil... Aby som nezabudol, ten druhý pokus už bol úspešný. Nešpekulovali sme a nechali si poradiť. Zaujímavosťou však je, že sme ju nenašli tam, kde mala byť.
Klasici stále opakujú, že najlepšie rastliny sa nájdu na smetisku (tie sú vlastne všade), alebo vtedy, keď vás príroda donúti akceptovať fakt, že potrava musí nielen dnu, ale aj von.
Na mieste, kde Mammillaria theresae mala byť, sme našli "len" Mammillaria (Krainzia) longiflora, Stenocactus (Echinofossulocactus) multicostatus f. lloydii, Echinocereus durangensis a Mammillaria applanata (heyderi). Pre niekoho by to stačilo, ale nabrúseným maximalistom nie. Nosom pri zemi sme prehľadali blízke i široké okolie presne opísanej lokality a prieskum končil hromžením na nenásytných kopáčov, ktorí v zemi nechávajú len prázdne jamky.
Vnútorný nepokoj z neúspechu nás donútil zastať asi kilometer pod pôvodnou lokalitou a kolektívne sme sa vybrali povoliť stavidlá svojich citov/pocitov. Stál som kúsok od ostatných, pre svoje aktivity potrebujem trochu väčší priestor, keď som zbadal niečo, čo vzdialene pripomínalo M. theresae v mojej zbierke. A naozaj to bola ona. V štrbinách skál rástla taká, akú som si ju predstavoval.
Drobné, kompaktné telo, sfarbené do fialovotmavozelena, husto pokryté páperovitými jemnými tŕnikmi, sotva 1 cm trčiace nad terén. Kvetov vtedy nebolo, ale kvitli aspoň M. longiflora.
Tohto roku sme si povedali, že skúsime šťastie znovu. V neďalekom okolí sa všetko zmenilo. Kamenistá cesta je už viac-menej asfaltová, pomerne hustá premávka ju však isto čoskoro uvedie do pôvodného stavu. Tento fakt pomerne skomplikoval hľadanie východiskového bodu, lebo nejestvoval. Stačil mi však pohľad na poznávacie znaky v teréne doďaleka, aby som sa zorientoval. Sme konečne na mieste neúspechu spred rokov - istú lokalitu poniže sme si nechali ako poistku.
Aj teraz však skoro hrozil podobný úkaz - našli sme všetko okrem našej M. theresae. Vzdávame to s tým, že spodná lokalita je naša. Jevgenij Safronov (mimochodom, je to viac ctiteľ juhoamerických kaktusov - poznáte po ňom pomenované Gymnocalycium monvillei var. safronovii Gapon?) sa však rozhodol nechať sa zvečniť v popredí krásnych scenérií. V momente stlačenia spúšte vydýchol s očami upretými k zemi: "Mám ju". Rovno pod jeho nohami, v preliačenine plochej skaly sedeli jedna vedľa druhej naše M. theresae. V jednej jamke, druhej, tretej - vlastne skoro všade, ak sa za všade dá považovať rozloha asi 15 x 10 m. Tok megabajtov vo všetkých fotoaparátoch bolo cítiť široko-ďaleko. Rovnako ako nadšenie z objavu, možno práve na mieste, kde rovnaké pocity musel zažívať aj autor popisu Cutak. Viem si živo predstaviť tie jeho pocity - za chrbtom majestátne kopce, všade okolo ešte nedotknutá príroda, len on a jeho M. theresae.
Tento pocit sa nám podarilo spláchnuť zo seba až dobre vychladným mexickým pivom, ktoré sme prekryli polovičkou pollo al carbón (teda kurčaťom grilovanom na uhlí). Veď viete, najlepšie veci sa nachádzajú, keď niečo musí von...
