Prehrabal som, plný istoty, skoro všetky naše i zahraničné knihy, ktoré mám o kaktusoch USA a Mexika, a z istoty nič. Mien a rastlín podobných mojej veľa, ale žiadna ´Salmonea´. Očami som blúdil po knižnici, kým som nenarazil na skoro dávno zabudnutú knihu (rod vydania 1987) Winterharte Kakteen autorov Fritza Kümmela a Konrada Klüglinga. Už pohľad do indexu mi potvrdil, že I. Richterová bola blízko - chýbalo jej už len doručenie správnej variety a odsunutie epiteta ´Salmonea´ na úroveň tradovanej formy, ktorých má táto varieta viacero (´Albispina´, ´Longispina´, ´Lutea carneo-staminea´, ´Major´, ´Minor´, ´Pallida´, ´Rubra´ a naša ´Salmonea´). Konečne má moja rastlina meno, hneď mi je bližšia, nie je to už len nejaká mrazuvzdorná opuncia, akých mám asi dva tucty, ale taká, pokrstená.
Pod holým nebom prežila bez úhony a akéhokoľvek, čo i len drobného poškodenia, všetky zimy, aké jej len naša príroda vedela nachystať. Pripravená na ne je už zo svojej domoviny - zo severovýchodu Nového Mexika, Oklahomy a severného Texasu, kde sa s ňou počasie takisto nemazná. Rastie u mňa v plastovom hrante spolu s našimi sempervivami, ktoré tam prišli len nakrátko a zostali navždy - vložil som vtedy do poloprázdneho hrantíka čerstvo presadené sempervivá, nech sa otužia. Ich korene však rýchlo prenikli z črepníkov do zeminy pod nimi, pevne sa s ňou zrástli a dnes už nikto pod hrubou vrstvou suchých listov a množstvom odnoží sempervív nezistí, že sú tam aj črepníky. Spolužitie im je na úžitok - opuncia i sempervivá sa pretekajú v kvitnutí, hoci musím priznať, keď mi takto zakvitne opuncia, mám pocit mimoriadneho uspokojenia. Okrem kaktusov mám rád aj ruže, a uznajte, kvet opuncie sa im určite vyrovná.
