Poviete si, akáže vzácnosť môže byť medzi eskobariami či koryfantami? Veď sú to dva známe a často pestované, pomerne obľúbené rody kaktusov Mexika či USA! Samozrejme, pre väčšinu druhov oboch rodov to platí, ale v oboch sú výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. Veď koľko rokov sa už usilovne množí taká Coryphantha tripugionacantha či C. kracikii, a stále ich v zbierkach veľmi nevidno a ak sa
niekde objavia v ponuke, dlho sa v nej nepresúšajú. To isté platí aj o Escobaria chihuahuensis. Popísali ju vo svojej monografii The Cactaceae Britton a Rose ešte roku 1923, a keďže to urobili pomerne dobre, dosiaľ sa našlo len pár novátorov, ktorí by chceli túto rastlinu vidieť v inom rode či pod iným menom. Prvý to skúšal A. Berger (1929) - urobil z koryfantu a po ňom Rus A. B. Doweld, ktorý sa skutočne vybláznil, ako to má zvykom, a aby sa jeho meno naozaj dobre zapamätávalo, nazval ju Escocoryphantha chihuahuensis (1999). Ním to našťastie, zatiaľ, končí. Ak sa však pozrieme ešte trochu hlbšie do histórie, zistíme, že už roku 1853 Poselger urobil z vtedajšej Mammillaria strobilifornis Scheer rastlinu rodu Echinocactus, ako E. strobiliformis. Neskôr sa vďaka výskumu A. D. Zimmermana ukázalo, že to bola vlastne Escobaria chihuahuensis. Nič nie je také jednoduché, aby sa to nedalo skomplikovať...
Rastlina v mojej zbierke tvorí krátky stĺpik, husto otŕnený. Na rozdiel od prírody, kde občas vytvára aj malé trsy, zatiaľ rastie jednotlivo. Viacero stredových tŕňov má hnedú alebo čiernu špičku; kvet je neveľký, má asi 1,5 cm dĺžku aj priemer, jeho farba môže byť ružová, bledoružová ale aj tmavočervená, moja rastlina ho má taký, aký vidíte na snímke. Plod by mal byť zelený, dlhý asi 1 cm pri priemere do 7 mm - nikdy som ho na svojej rastline nevidel, nemám totiž druhú rastlinu, aby som ju mohol opeliť. Pestovanie nie je, ak udržíme polievanie na uzde, veľmi ťažké, hoci rastliny z Chihuahuy nie sú v kultúre práve najjednoduchšie.
Vyžaduje viac tepla v lete, zálievka občas po úplnom preschnutí substrátu, ktorý je dobre priepustný ale pritom ťažší (viac hrubého piesku), na jeseň skoro prestať polievať, už začiatkom septembra a cez zimu suchý chlad a najlepšie svetlo, teda skleník. Ide to však aj so zimovaním v tme, čo je môj prípad, ale kvitnutie už nie je také masové, ako keď som mal rastlinu celoročne v skleníku.
