Prvý môj kontakt s Opuntia bradtiana sa odohral, kde inde, v Sierra la Paila v štáte Coahuila r. 1993. Bola to moja prvá cesta do Mexika, vtedy s Romanom Staníkom a Jardom Chvastekom www.cactuspoint.cz), objavná po každej stránke, čo bolo vtedy jednoduché - nové bolo pre mňa všetko. Na miesto nočného odpočinku v Sierra la Paila sme prišli už za tmy a ráno sme vstávali obalený hustou rosou, ktorú práve vychádzajúce slnko ešte nestihlo vysušiť. Všade naokolo nás, čo sme večer nemohli vidieť, boli obrovité trsy Opuntia bradtiana, ktorej sme vtedy hovorili gruzonia, lebo sa nám to zdalo noblesnejšie meno než taká obligátna opuncia. Jednotlivé články rastlín boli takisto hrubo pokryté rosou, ktorá sa trblietala v rannom svetle, aby sa o polhodinu nato definitívne stratila. Fotenie (ešte vtedy na film - negatívny čiernobiely, negatívny farebný a diapozitívy) zabralo skoro hodinu, každá ďalšia rastlina sa nám zdala ešte lepšia než tá predchádzajúca, až sme sa napokon dohodli, že stačilo. Dobre sme urobili -
bradtiany lemovali celú do hĺbky Paily a potom aj inou cestou naspäť.
Ako Cereus bradtianus nazval objavené rastliny Coulter (1896). Podľa popisu to mali byť až 2 m vysoké trsy valcovitých článkov hrubých okolo 7 cm, ktoré postupne odumierajú a šíria sa ako prázdny kruh krajinou. Ten prázdny stred vyzeral ako popol v zhorenisku, čo však nebola pravda - boli to doslova na prach rozpadnuté odumreté staré rastliny, ktoré zavŕšili svoju životnú púť. Mladé články na okraji kruhu majú iskrivo biele sklovité tŕne, čo si rastliny zachovávajú aj v zbierkach. Kvet je žltý, rovnako ako práve dozretý plod. Po mene Cereus bradtianus sa v rovnakom roku objavilo Reichenbachovo meno Grusonia bradtiana, ale keďže neurobil nič preto, aby to vyzeralo ako platný popis, na jeho meno treba zabudnúť. Tretím v poradí autorov bola pani Brandegee (1897) a jej meno je dnes užívané asi najviac. O rok neskôr sa Weber pokúsil oživiť Reichenbachovo meno ako Opuntia cereiformis, ale napriek tomu, že stála za ním aj autorita K. Schumanna, neuspel a odborná verejnosť zostala na strane K. Brandegeeovej. Rovnako skončila snaha oživiť úlohu o. bradtiana v rode Grusonia autorov Brittona a Roseho, ktorí ju spropagovali vo svojom monumentálnom diele The Cactaceae (1920).
Napriek tomu, že aj mne osobne sa viac pozdáva rodové meno Grusonia, v zbierke mám svoje dnes už vyspelé semenáčiky ako opuncie, hoci stále nie som presvedčený o správnosti takéhoto zaradenia. Skupina valcovitých opuncií je natoľko odlišná od tých ostatných opuncií, že by si meno Grusonia zaslúžila. A navyše, o nás amatéroch je známe, že máme radi všetko pekne rozškatuľkované, aby sa človek hneď po vyslovení mena vedel zorientovať (nádherné časy Curta Backeberga...!). A keď sa povie Grusonia, je to jasné každému. Neviem či tú menovku nakoniec neprepíšem. Ešte nie som taký starý, aby som si musel odopierať radosť z buričstva!
