Áno, je to naozaj zaujímavý turbinikarpus, rovnako zaujímavé sú však aj ostatné druhy rodu. Pestovateľov druhov rodu láka najmä to, že celý rod sa im stále bez problémov zmestí na štvrť štvorcového metra, rastliny spoľahlivo kvitnú a preto aj plodia, rýchlo dospievajú a ak sa pestovateľ posnaží, v apríli vysiate semeno môže do septembra premeniť na kvitnúci exemplár. A čo kvitne a prináša plody, sa rýchlo môže šíriť medzi pestovateľmi, čo tým najúčinnejším spôsobom eliminuje tlak na zber rastlín v prírode, ak aj vôbec nejaký bol. Neviem ako sa semená dostali na územie ČR a SR, ale už v roku popisu boli k dispozícii semenáčiky za promile sumy určenej na vyvolanie "spravodlivého hnevu závistlivej verejnosti" a o rok už boli semená dokonca zdarma pribaľované k objednávkam kaktusov či iných sukulentov. Ochrana ohrozených rastlín na najvyššiu n-tú!
To by však neboli úradníci úradníkmi – keď už nemohli v ČR dokázať šírenie týchto rastlín za strašné peniaze, upli sa aspoň na šikanu úspešných pestovateľov. Prepady zbierok, pokuty, jednoducho konanie v najhoršom rozpore so záujmami rastlín, ak nejaké majú. Trvalo to asi rok a potom nastalo ticho, ktoré trvá dodnes. Turbinicarpus alonsoi sa rýchlo stal modelovým príkladom toho, ako môže vyzerať krivka popularity. Od absolútneho vrcholu sa prepracoval do fázy skoro úplného zabudnutia. Pokus predať semenáčik je podobný pokusu predať Eskymákovi chladničku... Kto raz získal nejakú rastlinu, časom pri nej nájde malé semenáčiky, ktoré sa mu množia v črepníku samovýsevom a neraz už v druhom-treťom roku tam aj prvýkrát kvitnú. Vtedy im pestovateľ na chvíľu venuje trochu pozornosti, ale keďže v rovnakom čase kvitne zvyčajne celé "mexiko", turbinikarpusy to majú ťažké. Krásou či veľkosťou (ani farbou) nemôžu konkurovať mamiláriám, telokaktusom, koryfantám či echinocereusom. Napriek tomu znalcovi prirastú navždy k srdcu a ak sa k ich menu viaže aj nejaký príbeh, ako napríklad k tomuto T. alonsoi, v zbierke ich nikdy neobíde, ani v čase, keď nekvitnú.
