Nelámem si nohy-ruky, aby som hneď mal každú novinku, ktorej meno sa objaví v literatúre. Aj tejto rastline trvalo dlhé roky, kým sa objavila v mojej zbierke (pozor, snímka vyobrazenej rastliny nie je z mojej zbierky - táto ukoristená má však viac kvetov, než tie dve rastlinky, ktoré pestujem ja, a preto voľba padla na ňu). Cintia knizei mám asi len päť rokov. Obe rastlinky som získal v Chrudimi na burze ako asi 1 cm veľké navrúbľované semenáčiky. Dnes majú asi po 3 cm v priemere a každý rok kvitnú. Semená som ešte nezískal a asi z nich ani nezískam - napriek dôveryhodnej tvári predávajúceho, ktorý ma ubezpečil, že sú to navrúbľované semenáčiky, v najhoršom prípade navrúbľované odnože z nepríbuzných rastlín, som napriek intenzívnemu bzučaniu a použitiu toho najjemnejšieho štetca zo sobolej srsti, nenapomohol k vytvoreniu ani jediného plodu, a teda ani semien. Nič to, aj tak by sa tie semená roky povaľovali v škatuli, kým by neskončili už ako neklíčivé v smetiach.
Keďže nemám pravokorenné rastliny, môžem ponúknuť len opis tých navrúbľovaných - výška a priemer okolo 3 cm, telá zatiaľ jednotlivé. Každoročne prirastie asi jedna štvrtina tela. Kvety vyrastajú z vrcholu rastliny, sú žlté, majú cez 20 mm v priemere (do takých 30 mm), sú mimoriadne podobné kvetom kopiapoí z okruhu Copiapoa humilis. Navrúbľované rastliny pestujem bez problémov v skleníku, po jarnej aklimatizácii znášajú aj priame slnko, pravidelnú zálievku, vyhovuje im aj výrazné prúdenie vzduchu (v domovine rastú vo výškach 4000-4200 m n. m.), na jeseň ich mám mimo skleníka, pod prístreškom, ktorých ich chráni pred dažďom (asi od 20. augusta do 10. októbra), potom spolu s inými kaktusmi idú na vyše päť mesiacov do pivnice. Nemyslím si, že je to ideálne, ale zatiaľ to moje kaktusy zvládajú... Ak tohto roku objavím skutočne pravokorenné semenáčiky Cintia knizei, pár si ich zabezpečím, aby som si otestoval, či mi "pôjdu" aj bez podložiek. Tento počin bude súčasťou prenechania časti skleníka pre rastliny Južnej Ameriky, predovšetkým však z Chile, ktoré ma akosi začínajú, po vlaňajšej ceste práve do Chile, chytať za srdce. Ale, ako hovoria klasici, mexiko je mexiko.
