Bol som tam už na prelome tisícročí, ale vtedy ma akosi dudleje nezaujali - väčšinou sme videli len rôzne zelené, ktoré z môjho pohľadu veľa krásy nepobrali a tak som sa radšej venoval tamojším kaktusom. Vlaňajšia cesta však bola o niečo pohodovejšia aj vďaka tomu, že sme už mali za sebou stretnutie s Echinocereus lindsayi a svet sa nám zdal hneď krajším miestom pre život a naše hobby. Možno aj po lindsajoch viac vytreštené oči spôsobili, že sme sa zaujímali vlastne o všetky sukulenty, aké sa nám len mohli dostať na dohľad. Dudleje patrili medzi ne. Najskôr to opäť boli tie zelené škaredky, akoby predpríprava na stretnutie s D. brittonii. K tomuto stretnutiu došlo vlastne náhodou - chceli sme sa dostať od Punta Colonet na západnom pobreží Baja California Norte priamo do El Chinero (známe tiež aj ako La Trinidad) a tak sme sa pustili do hôr po ceste, ktorá nemala nádej získať žiadny stupeň, ktorý by sa dal označiť za kvalitu. Už sme boli skoro na dohľad El Chinero, keď sme zostali stáť pre obrovskými zosuvmi kameňa na cestu. Práve tam cez ne prechádzali nejakí mladí Američania na terénnych motorkách a povedali nám, že s autom nemáme žiadnu šancu. Krátka obhliadka terénu im dala za pravdu - niektoré spadnuté balvany boli ako osobné autá, medzi nimi rigoly vymyté valiacou sa vodou. Nezostalo nič iné, len vrátiť sa naspäť, skoro celú šírku tamojšej bachy. Vedeli sme vtedy, ako túto náhodu využijeme. Už po ceste na východ sme v teréne pozorovali obrovské dudleje a tak sme sa rozhodli, že si ich lepšie obzrieme. To čo sme našli prekonalo všetky naše očakávania. Z diaľky rastliny vyzerali, že majú tak 10-15 cm v priemere. Keď sme k nim však dostali na príkre svahy, ukázalo sa, že to boli vlastne len vrcholčeky rastlín skrytých v tráve - rastliny v skutočnosti mali 50-55 cm v priemere, boli bezkmenné (alebo sedeli len na krátkom, tak 5 cm vysokom kmieniku), počet listov prekračoval stovku na jednej rastline, a čo bolo najdôležitejšie, tých rastlín v takejto veľkosti tam boli desiatky. Nenašli sme síce menšie rastliny, ale nijako sme nepociťovali obavu o stav populácie - asi sme boli za dlhé roky jediní, kto sa k nim za posledné roky vyšplhal, a tak boli aj podľa odhadu pesimistov v bezpečí. Nemali sme šťastie na kvety, na otvorenie by sme si museli 2-3 týždne počkať, ale aj tak to bol zážitok ako sa patrí.
Rastliny na našej lokalite rástli solitérne, občas niektorá z nich vytvárala aj niekoľko hláv. Listy mali šírku v najširšom mieste asi 4-5 cm, boli dlhé 15-25 cm, husto bielo ostrienené. Niektoré exempláre boli síce viac do zelena, ale väčšina bola skutočne biela. Spomínané kvetenstvo, ktoré sme nevideli, má dorastať na výšku až 100 cm. Ráno, teda asi okolo štvrtej - piatej nadránom nás zo stanov vyhnalo zvonenie mobilov. Telefonáty zo Slovenska boli plné obáv, či nás nezasiahlo zemetrasenie. Vzájomne sme sa ubezpečili, že sme všetci a v poriadku, a pokračovali sme v ceste z polostrova na "pevnú zem". Už po niekoľkých kilometroch sme sa dostali do miest skazy - prechádzali sme mestečkami s popadanými domami a zrútenými mostami, cesty boli polámané ako čokoládová poleva na torte - deliaca čiara pokračovala 2 metre vpravo alebo vľavo, časti ciest sa zdvihli ako nájazdové rampy; všade polícia, vojsko, dokonca akási prezidentská delegácia so sľubmi... Potom sme si to zrátali - od epicentra sme boli cca 50 km a u nás bol pokoj, ticho.
Už uplynul skoro rok, a Dudleya brittonii stále nemám. Rozvinul som síce platonickú zhánku po nej, ale keďže som ju nenašiel ani na dvoch najväčších akciách u nás, rozhodol som sa ponechať všetko na náhodu. Možno aj preto, lebo mi je jasné, že vzor z prírody, ktorý mám stále pred očami, nikdy v zbierke mať nebudem. Hoci takú slnečnú žiaru, ako táto dudleja potrebuje, by som jej vedel zabezpečiť aj u seba v Kameničnej. Času dosť.
