V prírode rastú oba druhy stovky kilometrov od seba v rôznych štátoch Mexika - C. tripugionacantha v štáte Zacatecas a C. kracikii v štáte Durango. Oba druhy sú však z rovnakého podrodu Coryphantha, zo sekcie Coryphantha, tá prvá z radu Pycnacanthae, druhá z radu Salinensis.
Bol som opakovane na lokalitách (El Portento, Buen Dia, San Fermin) C. kracikii a mal sú tú smolu, že nikdy v čase návštev rastliny nekvitli. To isté platí aj o jedinej návšteve v San Juan Capistrano, kde je najznámejšia lokalita C. tripugionacantha. Šiel som tam v čase vhodnom na kvitnutie aj tohoto roku, ale asi 60 kilometrov pred lokalitou sme to otočili, lebo sme sa začínali dostávať do časového stresu - čakala nás Baja California a tak som svoju druhú návštevu C. tripugionacantha (a tým aj na rovnakom mieste rastúceho Echinocereus pamanesiorum) odložil na vhodnejšiu chvíľu.
Čo mi neumožnila vidieť príroda, teda kvety oboch druhov, to mi vynahradila zbierka. C. kracikii mi kvitli opakovane, ale na kvet C. tripugionacantha som si musel počkať do vlaňajšieho roku. O tom, že mám prvú kvitnúcu som sa presvedčil až na jeseň, keď som našiel zvädnutý kvet. Bol som pár dní preč a teplo prvému kvetu urobilo rýchly koniec. Aj tohto roku som kvet skoro premeškal - takisto som bol pár dní preč a keď som sa začiatkom augusta vrátil, kvet bol vďaka teplu v skleníku takisto zvädnutý. Našiel som však na vrchole najväčšej rastliny ďalšie štyri puky a dal som si záväzok, že aspoň jeden kvet musím zachytiť. Podarilo sa - a nie jeden, ale rovno dva. Po pár dňoch chladnejšieho počasia (tohto roku ako inak!) vyšlo konečne spomedzi oblakov slnko a všetky puky doslova poskočili. A obedné im slnko dodalo taký impulz, že sa dva kvety otvorili a donútili ma tak zobrať do ruky fotoaparát. Výsledok máte možnosť vidieť na úvod tohto článočku.
Dnes sa tejto koryfante teším, ale nemusel som ju mať. Po našej prvej ceste na jej lokalitu r. 2001 (dúfam, že si to pamätám presne) som sa vytešoval z niekoľkých fotografií rastlín, ktoré ma tak celkom nenadchli. Väčšina z nich mala po tele hnedasté nekrotické škvrny (aké často vídať napr. na Thelocactus leucacanthus a jej var. schmollii), rastliny boli zoschnuté (terasa nad riekou, kde rastú je extrémne suchá), naozaj nič moc. Dostal som však darček v podobe asi desiatich semien a napriek tomu, že som v tom čase veľmi nevysieval, považoval by som za nechutné, keby som nechal semená len tak zhynúť. Výsev sa podaril, tri-štyri rastlinky skončili v tombole na Mikulášskej schôdzi a tri som si nechal. Prirastali, vďaka môjmu spôsobu pestovania, len veľmi pomaly a dostávali sa do zabudnutia, lebo asi vo veľkosti 2-3 cm v priemere sa na nich opakovane objavovali spomínané škvrny, čo ich v mojich očiach poriadne degradovalo. Jednej rastline sa však podarilo odtrhnúť sa od pelotónu a dnes je asi trikrát väčšia než dve ostatné v spoločnom črepníku, je bez škvŕn a po vlaňajšom jednom kvete ich tohto roku bude mať možno aj desať, lebo vo vate na jej vrchole som objavil ďalšie puky.
Podľa všetkého sa kvety budú objavovať do neskorej jesene, čo znamená, že si budem musieť dať pozor na ich zvyšky na temene rastliny. Mal som kedysi podobne vyzerajúci druh C. elephantidens Lemaire, ale jesenné kvitnutie a následné zhnitie rastlín od zavädnutých kvetov ma vtedy nadlho odohnalo od pestovania koryfánt. Dnes však u mňa prežívajú dobrú dekádu, kvitnú a rastú do krásy. Ešte mám v zbierke zopár nekvitnúcich koryfánt zo semien, ktoré ma môžu prekvapiť. Dúfam že nie tak ako C. longicornis, ktorá si drzo odkvitla skrytá za C. erecta a ja som sa už len čudoval nad suchým zvyškom kvetu. To sa
predsa nerobí...
