Mojím prvým skutočným hamatokaktusom bol H. setispinus. Neveľká rastlina s pomerne dlhými tŕňami, ochotne kvitnúca veľkými žltými kvetmi a nakoniec dlhodobo zdobená červenými plodmi, ktoré neraz vznikali aj bez môjho pričinenia, lebo rastlín som mal vždy viac a ochotných včiel bolo v mojej zbierke vždy dosť. Potom, niekedy v polovici osemdesiatych rokoch sa do našich končín dostali semená od Luxa a Staníka - samozrejme, pár porcií som si zobral aj ja a rastliny z nich vypestované mám zväčša dodnes. Boli to všetko H. hamatacanthus. Práve výsev týchto semien ma upozornil na jednu zaujímavosť - najkrajšie nie sú často dospelé rastliny, ale skôr semenáčiky - pri pomerne malom tele vyniknú v porovnaní s ním práve tŕne, častokrát najväčšia ozdoba kaktusov. A semenáčiky H. hamatacanthus boli v
tomto smere výnimočné. Pri veľkosti tela do 10 cm v priemere mali často aj vyše 15 cm dlhé háčikovité tŕne, takže sa ukázala oprávnenosť ľudového pomernovania tohto druhu giant fishook cactus, kde fishook je rybársky háčik. Tých ľudových mien spojených s H. hamatacanthus je však podstatne viac: Texas barrel cactus, whiskered barrel či Turk's head (husté pokrútené tŕne môžu pri nie celkom ukontrolovanej súdnosti pripomínať turban) - je zaujímavé, že všetky pochádzajú zo severnej oblasti rozšírenia druhu, z amerického Texasu, kde sú rastliny podstatne menšie než tie z Mexika, pre ktoré by sa skôr hodilo pomenovanie barel barelovitý, lebo mnohokrát som videl rastliny vyššie a širšie než typický barel kaktus Ferocactus wislizeni.
Časom som zháňal semená s overeným pôvodom aj z ďalších lokalít výskytu H. hamatacanthus v Mexiku a dnes mám kolekciu asi z 25 rôznych lokalít a pri troche autorskej drzosti by som vedel narobiť v ich systematike pekný bordel. Túto parketu však prenechám iným snaživcom, mne stačí, keď mi moje rastliny utešene prospievajú a čo je najdôležitejšie, kvitnú. Práve kvitnutie nových položiek ma príjemne prekvapilo až zaskočilo - niekoľko semenáčikov s telom ešte len okolo 10 cm (bez tŕňov) v priemere zakvitlo kvetom aký vidíte na snímke - nie typickým žltým až sírovožltým, ale takýmto do medena či bronzova. Časť z nich má dokonca aj celkom ploché tŕne široké okolo 5 mm a dlhé už skoro 20 cm a tak si myslím, že to bude už skoro typické pre rastliny z okolia (blízkosti) coahuilskej oblasti Cero Bola, kde som veľmi podobné rastliny pozoroval v prírode avšak bez kvetu. Túto vlastnosť však nemajú všetky - je to skôr určité percento z populácie a navyše tamojšie rastliny pomerne zhusta odnožujú, a to už v mladosti.
Hamatokaktusy ako také nepatria k častým hosťom v našich zbierkach (okrem H. setispinus) - rýchlo narastajú na veľké exempláre a dnes zápasí s nedostatkom miesta azda každý. Netreba však mať nejakú kompletnú kolekciu toho, čo rastie na oboch stranách mexicko-americkej hranice, zopár exemplárov by si však malo nájsť miesto v každej zbierke. Sú to totiž kaktusy, pre ktoré pomenovanie kaktus sedí ako uliate, a my pestujeme kaktusy, že!? Aby som nelákal na ich pestovanie bez upozornenia, musím priznať, že po celý svoj život sú veľkým lákadlom pre roztoče (tzv. červeného pavúčika) a tak sa aj tie najkrajšie kusy môžu pre nepozornosť pestovateľa zmeniť na rapavé, ktorým bude aj niekoľko rokov trvať, kým sa môžu opäť ukázať na oči.
Ak máte v zbierke krásne vytŕnený druh Brittonia davisii, musím vás sklamať, aj to je Hamatocactus hamatacanthus..., hoci možno práve jeden z tých najkrajších.
