Už vtedy som vedel, že je to druh z rodu Selenicereus, ale už vtedy nikto presne nevedel, čo to naozaj je. Jestvovalo totiž aj druhé ľudové meno - princezná noci, ale kvet oboch bolo skoro na nerozoznanie, takže dodnes pretrvala len tá kráľovná. Moje odrezky bez problémov zakorenili, časom menili črepníky za väčšie a väčšie a z balkóna sa dostali do vtedy nového skleníka. Tam im začalo byť hej... Vo vyššom vlhku a teplote, celoročne na svetle (už žiadna pivnica) vyrážali nové odnože na všetky strany, na čo som s hrdosťou poukazoval aj množiacim sa návštevám. Niekdy za rok vyrástol výhonok aj 1 m. Aby sa mi tieto haluze neplazili po ostatných kaktusoch, vyviazal som ich tak, aby viseli vo vzduchu okolo 30-40 cm nad ostatnými kaktusmi, akoby vo vzdušnej záhrade. To sa im páčilo. To, čo však začali robiť, už mne nie. Z vodorovných výhonkov začali masovo vypúšťať vzdušné korene, ktoré neomylne smerovali nadol do črepníkov ostatných kaktusov, až časom spojili do jedného celku svoj črepník s asi dvadsiatimi ďalšími a už odtiaľ nešli vybrať. Keď som sťahoval zbierku do Kameničnej, môj selenicereus aj s ďalšími "pripútanými" kaktusmi šiel do jednej zeleninovej debničky, čo presahovalo jej okraje som obrezal. Takto to vlastne pokračuje dodnes - susedmi mojej kráľovnej noci sú (z donútenia) kopiapoy, arequipy, trichocereusy, echeverie a všeličo iné. Nemám totiž nervy na rozoberanie tejto zmäteže, lebo by to o. i. znamenalo aj presadenie všetkých rastlín už po krátkych asi dvadsiatich rokoch, a strata ďalšieho miesta, ktorého sa mi stále nedostáva. Takže radšej v každej druhej zálievke prihnojujem, ale na druhej strane, tými zálievkami šetrím.
Tento rok mi však príroda urobila škrt cez rozpočet. Nejakým činom v rámci rotácie, čo sa pestuje v skleníku a čo mimo neho vo voľnej kultúre, dostala sa debnička s touto nedobrovoľnou rodinou von a päť som šiel na expedíciu do USA. Telefonáty z domu neveštili nič dobrého - dážď a zase dážď. Čakal som, že mojich asi dvadsaťpäť metrov vonkajšej kultúry sa zmení do návratu na hnilú kašu. Omyl! Hneď z letiska som sa hnal skontrolovať stav zbierky - výsledkom trpezlivého hľadania bolo nájdenie jednej slimákmi vyžratej rebúcie (asi Rebutia senilis), z ktorej zostali len pospletané trńe. Ostatné rastliny krásne napité, na všetkom puky, a celkom nečakane aj na na prastarých rastlinách selenicereusov. Síce len jeden, ale predsa. Po dažďoch prišli slnečné páľavy, ktoré prepísali mnohé staré teplotné rekordy. Toto všetko a tiež zo dve hnojivé zálievky urobili, že puk sa krásne vyvíjal, až jedného večera bolo jasné, že dnes to príde. Aj sa tak stalo. Už okolo ôsmej večer bol puk pootvorený ako asi celkom otvorený kvet
Eriocereus jusbertii (aj tie mi teraz kvitnú, doslova masovo). Chodil som ho kontrolovať po polhodine a asi okolo desiatej večer dosiahol svoje maximum - pri dĺžke asi 25 cm mal priemer 32 cm. V tom čase sa už z peľníc sypal zrelý peľ. Tesne po polnoci sa kvet začal pomaly zmenšovať a ráno bol opäť asi ako kvet jusbertu. Keď vyšlo slnko, začal ovísať a okolo obeda už bol len asi ako mokrý vecheť. Rastliny svojou energiou vynakladajú veľmi účelne, kto by už tlačil živiny do polkilového niečoho, čo už hynie? Kvet nevoňal, ale napriek tomu si jeho návštevu u mňa zapamätám nadlho. Mám však akýsi nutkavý pocit, že by bolo lepšie, keby moja kráska dostala meno "kráľovná na jednu noc".
A teraz idem zháňať peľ nejakého skutočného echinopsisu, aby som opelil aspoň pár kvetov jusbertov - keď bude dosť týchto podložiek, možno aj niekto ďalší nechá svoj podložkový selenicereus dorásť na veľkosť v ktorej sa premení na kráľovnú noci.
