Nemôžem povedať, že by to bola v Mexiku často vídaná a ľahko nájditeľná rastlina. Prvýkrát som ju videl už r. 1993 - na križovatke, ktorá je dnes známa ako Entronque Huizache, sme rozmýšľali, ktorým smerom by mohla byť lokalita Ariocarpus kotschoubeyanus. Jasné, našli sme ju, a spolu s ňou ja množstvo iných nádherných rastlín - len námatkou: Mammillaria candida, Lophophora williamsii, Turbinicarpus klinkerianus, Neolloydia conoidea, echinocereusy, thelokaktusy, juky a vtedy taký prevzácny Echinocactus horizonthalonius. A pri návrate k autu, ako inak, v najväčšom smetisku, aj Leuchtenbergia principis. Kniežacia leuchtenbergia a na smetisku! Musím povedať, že práve smetiská boli často zdrojom tým najlepších nálezov a tak na ne nedám dopustiť. Rastliny však vôbec nevyzerali tak, aké som si ich predstavoval - olámané tuberkuly, zaprášené telo od prechádzajúcich smetiarskych áut, skoro bez života a samozrejme bez kvetu.
Tak to išlo roky. Po čase som ďalšie rastliny videl neďaleko od Entronque Huizache nad dedinou Santo Domingo, kde sme našli bohatú lokalitu Thelocactus flavus - tie už vyzerali lepšie, rástli na svahu, kde sa k nim nedostala špina od prechádzajúcich áut. Ešte kúsok ďalej po rovnakej ceste, na lokalite Turbinicarpus jauernigii (máme ju vedenú ako Las Palomas), boli nájdené leuchtenbergie ešte v lepšom stave, krásne vytŕnené aj vyfarbené až do sivomodra a nedotknuté nenechavými lovcami kaktusov - celý kopec bol a jeho strážený toľkými hadmi, predovšetkým štrkáčmi, že sa tam chodí len naozaj zriedka. Aj tu však po kvetoch ani chýru. Musel prísť až rok 2009 a zostavu cestovateľov musel osviežiť Martin Hauskrecht...
Vracali sme sa z hĺbky Sierra la Paila, kde sme si užívali fotolov thelokaktusov, lofofór, echinokaktusov, mamilárií a všelijakej inej kaktusárskej hávede. Minuli sme Nuevo Yucatan, už naozaj nadohľad do Estacion Marte, kde je koniec Paily a začína zase iné Mexiko - nie také pokojné, nie také upokojujúce, jednoducho Mexiko so všetkými tými kontrolami, po peniazoch bažiacimi policajtmi, veď to poznáte, skoro ako doma. Na svahu smere našej cesty sme zbadali akýsi dasylirion (D. texanum? alebo D. seratifolium?) s plodenstvom či kvetenstvom. Takže sme zastavili a vyšli sa pozrieť. Ukázalo sa, že išlo o nezrelé plody a tak sme sa začali poberať smerom k autu (niektorí od neho ešte ani nestačili odísť). Nie Martin! Rýchle nohy ho vyniesli na kopec a jeho mávanie nás vrátilo do hry. Nebolo počuť, čo kričí, ale bolo jasné, že nešlo o život. Takže zase do kopca. Hore, priamo na hrebeni trčal spomedzi húštiny hechcií akýsi astrofytový kvet. Rastliny Astrophytum senile var. aureum sme nachádzali už po ceste na hrebeň, takže kvet nás tak neprekvapil - ak tak, len tým, že bolo koncom októbra. Kvet však nepatril astrofytu - vyrastal zo zhluku papierových tŕňov! Leuchtenbergia principis v plnej kráse. Konečne, po dlhých 16 rokoch som uvidel kvet v prírode a po chvíli desiatky ďalších. Celý kopec - ale len jeho hrebeň - bol porastený poskrývanými leuchtenbergiami a všetky kvitli a súčasne mali aj zrelé plody, z ktorých sa do temien rastlín sypali veľké semená. Nastala fotožatva, v rámci ktorej si svoje diel pamäte vo fotoaparátoch uzurpovali aj kvitnúci Ariocarpus fissuratus (intermedius), Thelocactus nidulans (extrémne vytrnené robustné rastliny), Lophophora williamsii a samozrejme Astrophytum senile var. aureum. Martin, môžeš ísť do Mexika aj nabudúce...
