Cactaceae.eu

Chudá krava ešte nie je gazela, ani euforbia so zaujímavým menom nemusí byť žiadna kráska. Platí to aj pre Euphorbia bongolavaensis, ktorú som roky považoval za "chrást". Niekoľko neduživých vetvičiek, zopár lístočkov, zo dve farby (zelená a červená) - to by bola azda moja najstručnejšia charakteristika tejto večnej noviny v našich zbierkach.

Roky rokúce som pátral po mene pre túto opunciu. Nie preto, lebo by som bol na opuncie vysadený a neznalosť ich mena by nedávala spať, to nie. Jednoducho preto, že som občas dostával otázku, ako sa vlastne volá, keď odo mňa drankali článok na zakorenenie. Vždy som opakoval, že ak to zistím, potom im článok odrežem a dám im aj meno k tomu, navrch. Takto prešli dlhé roky a nebyť upratovania
v archíve digitálnych snímok kvitnúcich rastlín v mojej zbierke, stav nevedomosti by pretrvával aj naďalej. Zrak mi však padol práve na snímku tejto kvitnúcej opucie, a to vo chvíli, keď som sťahoval ďalšie snímky a článok od I. Richterovej - dvornej autorky časopisu Cactaceae etc. čo sa týka opuncií, agáví... Napísanie e-mailu trvalo pár sekúnd a rovnako rýchlo prišla odpoveď - Opuntia phaeacantha var. salmonea. A potom sa všetko začalo odznovu.

Napriek novým objavom dosiaľ nepoznaných rastlín, je svet kaktusov, zdá sa, čoraz menší. Škaredá ruka zlučovačov rodov a vymazávačov druhov tu pôsobí ako tlačidlo "Delete" a kam sa človek pozrie, tam zostáva nejaké biele miesto. Pre rastlinu Krainzia guelzowiana to síce neplatí tak celkom úplne, lebo predtým to bola mamilária, ale prvá mi prišla pod ruku, tak je tu.

Je to už  vyše 17 rokov, čo som bol naposledy na lokalite tejto rastliny pri San Vicente, neďaleko mesta Ciudad Victoria v mexickom štáte Tamaulipas. Vtedy to bolo už druhýkrát rýchlo za sebou (1993 a 1995), už len rozdiel tých dvoch rokov napovedal, že Obregonia denegrii Frič to bude mať ťažké. Krížom-krážom po lokalite chodili nákladné autá, bagristi zo Zlobinovej brigády plnili nejaký nezmyselný plán k nejakému nasprostastému sviatku či k narodeninám nejakého miestneho lumpa... a veselo ničili jeden z najkrajších a najkultovejších kaktusov Mexika (aspoň ja ho mám takto zafixovaný). Len z počutia kamarátov, ktorí navštívili lokalitu aj po mne viem, že rokmi sa jej stav stále len zhoršoval a obregonia to má namále. Aj preto som do tohtoročnej expedície do Mexika zaradil aj jej návštevu - neskôr už nemusím mať ani ja, ani moji priatelia ďalšiu šancu.

Nový rok treba začať skôr zaujímavo než populárne. Azda aj preto som nesiahol pri písaní o kaktuse, ale ani po bežnom sukulente. Zvolil som rod aj druh osobitý už len tým, že rastie len v najzápadnejšej časti Mexika - na polostrove Baja California. A aj keď ho tam máte pred očami, máte pocit, že vidíte len nejaký ďalší druh rodu Bursera. Ste však na omyle rovnako ako som bol ja, keď som si počas prvej cesty na baju hovoril, že tieto bursery by sa pekne vynímali doma v zbierke. Odrádzala len ich veľkosť - niektoré biele kmene mali skoro meter v priemere a ich koruna aj 8 m. To by šlo lietadlo len ťažko. Dumanie nad ťažkým osudom mi prinieslo aj neveľmi vierohodnú myšlienku, že som tieto rastliny už niekedy a niekde videl - potom mi to došlo. Ali Lux o nich predsa napísal do Atlasu sukulentov II. r. 1998, ale volal ich inak - Pachycormus discolor. To bude ono - lepšie a exotickejšie meno než bursera, ktorých je v našich zbierkach už pomerne dosť, hoci Borko Vrškový sa stále sťažuje, že skoro všetci majú len Bursera fagaroides a
B. microphylla.

Rok 2010 bol, čo sa týka môjho cestovania, viac než úspešný - štyri cesty do Mexika a na Juhozápad USA v jednej sezóne, to sa mi kedysi ani nesnívalo. A keď som na konci roku bilancoval, musel som si priznať, že sa mi to počas prvej cesty do Mexika - r. 1993, skutočne ani nesnívalo, držiac sa hesla, všade dobre, doma najlepšie. Dnes vyznávam, obmenu tohto domasedského pokriku - všade dobre, tak čo doma... A preto toľko ciest, a preto nakoniec uspokojujúce hodnotenie - vrcholom roku 2010 bola cesta na Baja California.

Ponechávam tejto známej rastline meno, ktoré je u nás dobre známe vyše 35 rokov od popisu tejto mysteriozity r. 1975 českým kaktusárom Vlastimilom Habermannom. Známy odborník na rod Lophophora Rudolf Grym toto meno spochybnil a vo svojej monografii Rod Lophophora ho uvádza medzi neplatnými menami, a keďže som ešte nevidel celý rukopis jeho novej pripravovanej monografie venovanej rovnakému rodu, netuším, či ho náhodou nevzal na milosť... Lophophora jourdaniana síce nie je Lophophora williamsii, ale aj tak je práve pripravované zrušenie trestného postihu českých kaktusárov za pestovanie tejto "nebezpečnej narkotickej rastliny" najväčším dôvodom, prečo som teraz siahol práve po lofofore.

Už som sa párkrát priznal, nie som ja veru na skleráky, tumeje či pediáky... Ale rastlina na snímke má svoj príbeh, na ktorého rozriešenie som čakal dlhé dva roky, takže tu je! Všetko sa začalo mojou prvou cestou na Juhozápad USA a skončilo tohtoročnou, treťou cestou, na rovnaké miesto činu. Takže, nebude to nič o pestovaní!

Je tomu už vyše 24 rokov, čo som si túto rastlinu, ako pol malíčka veľký semenáčik, doniesol z výletu bratislavského klubu kaktusárov na Moravu, po vtedy známych zbierkach. V mištičke s ostatnými semenáčikmi ju mal p. Nádvorník (dúfam, že som si jeho dobre zapamätal!) a po kratšom presviedčaní sa nechal zlomiť a jednu-jedinú rastlinku mi "pustil". Od tých čias vyrástla na riadneho macka a dnes je vysoká a široká tak, že by podľa nej mohli nanovo robiť popis - výška 7 cm a priemer 4 cm. Priateľ Nádvorník ju mal pod rodovým menom Coryphantha a bolo vidno, že s touto vzácnosťou (vtedy i teraz) sa lúčil nie práve najľahšie (výsev mal zo semien označených ako SB 16).

Tak, a konečne sme pri poslednej zo štyroch sľúbených opuncií-neopuncií, ktorú väčšina cestovateľov i pestovateľov skôr pozná pod menom Grusonia bradtiana (Coulter) Br. et R. Je to symptomatické, že práve táto sympatická opuncia, s ktorou som sa stretol v prírode ako s prvou, sa dostala na rad až nakoniec. Ale to tak býva, kto sa nehlási o svoje práva, zostáva zabudnutý. Celkom taký zlý osud ju nakoniec nepostihol, alebo u nás sa takisto hovorí, že "na konci bič plieska", takže všetko zachraňuje môj neomylný uhol pohľadu...