Boli tam snímky užasnutých turistov, ktorí s otvorenými ústami stáli v suchom piesku medzi vodou vyhladenými skalami a fotili a fotili. Neuveriteľná hra farieb vodou skúšaného kameňa a svetla, ktoré sa dovnútra kaňonu dostáva len neveľkými štrbinami vysoko v strope pôsobili na nich a sprostredkovane aj na mňa ako dokonalý kúsok nejakého kúzelníka, ktorý bol v dobrom rozmare a doprial si stvorenie malého zázraku.
S Antilopím kaňonom som sa potom stretal opakovane, vždy však sprostredkovane cez časopisy či televíziu. Vedel som však, že chvíľa stretnutia tvárou v tvár sa blíži - moja prvá cesta do USA s návštevou skoro všetkých dôležitých národných parkov bola neodvratne "za rohom". Aj napriek očakávaniam, ktoré zväčša človeka mierne v realite sklamú, v Antilopom kaňone tomu bolo naopak - jednoducho ani najlepšia fotografia nedokázala, ako som si tam uvedomil, sprostredkovať atmosféru, ten dych vytrvalej erózie, ktorá z obyčajného kameňa vymodelovala niečo, čo sa vymyká bežnému chápaniu. O tlaku, ktorému tam podľahne každý návštevník, viem svoje - asi päťdesiat záberov skončilo trvale v mojom archíve potom, čo som tie roztrasené vymazal, aby som mal miesto na toto, a ešte tamto, i ono... Nebol som v takomto ošiali sám - starí či mladí, cudzinci i miestni, všetci fotili odušu, a tým s trasľavými rukami musel, aby neobišli naprázdno, pomáhal aj indiánsky sprievodca. Dobre on vedel, ako nás upútať! Každý kúsok kameňa mal svoje meno, svoj príbeh... My sme sa v duchu chystali ešte na návštevu Monument Valley (u nás mu hovoríme aj Marlboro Country...), keď nám sprievodca povedal, aby sme sa krátko zadívali smerom k svetlu, že to naše Monument Valley uvidíme. Chvíľa oddeľovania svetla od tieňov a zrazu sa pred nami v tme kaňonu zjavilo údolie monumentov ako na dlani. Cítil som sa ako v skamenenom filme a chýbal mi tu len John Wayne alias Ringo Kid, ktorý preslávil toto údolie svojou úlohou vo filme Prepadnutie. Vlastne ani nechýbal, cítil som, že niekde sa tam rúti v stopách banditov, aby s nimi urobil krátky koniec. Len ho pre šero nie je vidieť.
Konca sme sa nakoniec dočkali aj my. Hoci sú v Antilopom kaňone desiatky možností fotiť všetko možné, má svoj koniec, a musím povedať, že sa mi vôbec nechcelo na svetlo. Našťastie sme sa vracali späť tou istou cestou a novými očami sme kaňon uvideli celkom inak z druhej strany, akoby to boli dva kaňony. Položil som si otázku, či tam ešte pôjdem a odpoveď na ňu mi dal náš sprievodca - kaňon vyzerá vždy inak, podľa toho, ako vysoko či nízko je slnko na oblohe, podľa chvíľkovej nálady pozorovateľa a podľa toho, čo vlastne chce vidieť... A ja by som toho chcel vidieť ešte veľmi veľa.
