Z hlavného mesta krajiny zo Santiaga... musíte vyraziť smerom na sever a prejsť pár tisíc kilometrov, kým sa dostanete na sever, kde sa gejzíry El Tatio nachádzajú. Kým sme tam šli, bolo to fajn, skoro všade krásne kaktusy čiu iné sukulenty v takom extrémnom prostredí, že to vyráža dych. Konečne mestečko San Pedro de Atacama - azda posledné miesto, kde si aj niekdajší či dnešní hipíci prídu na svoje, dobré reštaurácie s miestnou živou hudbou, sloboda pod tenkou vrstvou vzduchu a potom už len nekonečný vesmír...
Na druhý deň po príchode do San Pedra, keď už stačilo oddychu, sme pomerne ráno vyrazili smerom ku gejzírom. Nahovárali nás, aby sme išli už o štvrtej a došli tam skoro za tmy, aby para gejzírov pekne vynikla. Už vtedy som začal mať pochybnosti - gejzír predsa musí byť vidno kedykoľvek! Skrátim to - sme na mieste a márne hľadám niečo monumentálne, také, čo by si zaslúžilo pomenovanie gejzír. Kde-tu sme nachádzali bublajúcu vodu a s trochou vodných pár, ktoré sa rýchlo rozplývali v riedkom vzduchu (vyše 4000 m n. m.). Asi nie sme na správnom mieste, hoci mastnú cenu za vstupenky (ešte pred rokom bol vstup zdarma!) sme zaplatili a išli sme správnym smerom. Prešli sme aj do druhej časti údolia, ale okrem trochy pary a zvedavých lám opäť nič. Priateľ Voloďa sa vykúpal v jazierku s vodou, ktorá pri prítoku mala skoro bod varu a vstúpiť sa do neho dalo len na opačnom konci, kde už klesla pod 40 °C. To bolo všetko. Potom sa triasol, ako sa na túto nadmorskú výšku patrí.
Hneď na mieste sme spoločne skonštatovali, že ako dobré bola zastaviť sa po ceste pri Azorella compacta (zvaná tiež yareta). To bolo naozaj niečo. Rastlina ako z ďalekého kozmu, miestami neuveriteľne stará, ničomu inému na Zemi nepodobná - hustá a zelené síce ako náš mach, ale pritom zložená z miliónov malých hlavičiek (listových ružíc) vytvárajúcich vankúš, po ktorom sa dá aj chodiť. Našli sme malé, možno niekoľkoročné kusy, ale aj také, ktoré mali rozlohu niekoľkých štvorcových metrov a mohli by byť staršie než 2000-3000 rokov (krásny článok o yarete napísali pre Cactaceae etc. 4/2009, s. 133-136 Vlasťo a Maria Lukešovci - treba si ho prečítať). A hoci sú miesta rozšírenia yarety ďaleko a aj vysoko od civilizácie (rastú v nadmorskej výške 3200-5200 m n. m.), sú ohrozené zberom, pretože obsahujú dobre a výdatne horľavé látky, čo domorodcom nemohlo uniknúť. Kým gejzíry sme skoro nevideli ani s nosom pri zemi, Azorella compacta je dobre viditeľná aj z idúceho automobilu. Choďte tam a dotknite sa jej - ako by ste podali ruku niečomu, čo žilo už v čase, keď sa stavali pyramídy...
