Nezaváhal som a za skutočne ľudovú cenu 80,- vtedajších forintov sa trs s priemerom asi 15 cm stal mojím majetkom. Dlho som zisťoval čo to je, až som svoju rastlinu nakoniec našiel vo vtedydostupnej knihe W. Haageho Kniha o kaktusoch pod menom Rhipsalis salicornoides s rodom Hariota v zátvorke (správne by aj dnes malo byť uvedené Harriota, pretože Britton & Rose pomenovali rod po francúzskom záhradníkovi a botanikovi Paulovi Auguste Harriotovi, ale zaužívalo sa toto chybne napísané meno a už to tak zostalo). Vďaka správnemu určeniu v knihe som sa ju naučil pestovať a dnes sa pôvodná rastlina zmenila na robustný krík s drevnatejúcimi vetvičkami, vysoký asi pol metra s priemerom približne 60 cm.
Keďže rastlina neznášala priame silné slnko, začal som ju pestovať síce na južne orientovanej lodžii, ale tak, že prvé slnko sa k nej dostalo asi o 15.-16. hodine. Toto umiestenie jej vyhovovalo. Ukázalo sa však, že nielen rastline samotnej. Jedného dňa som vošiel na lodžiu a rovno spred nosa mi vyletel z črepníka s hatiorou drozd. Myslel som si, že len tak tam sedel a vyplašil ho môj príchod. Na druhý deň som zbadal po podlahe porozsýpanú suchú trávu a v črepníku som objavil skoro hotové hniezdo. O pár dní tam už boli vajíčka, na ktorých sedela drozdia mama a škaredo na mňa hľadela - videl som jej na očiach, že len čakala na chvíľu, keď bude veľká a premení sa na tyranosaura, aby si to vyrušovanie so mnou vybavila. Po pár dňoch ju to však prešlo a v hniezde aj napriek mojej prítomnosti sedela bez pohybu. V tom roku sa jej vyliahli dve znášky a spolu hniezdo opustilo 5 malých drozdov. To sa opakovalo celých päť rokov. V r. 2006, sa v hniezde objavili postupne tri znášky a pohvizdovanie v záhrade sa posilnilo o 13 drozdov.
V tom roku som urobil rozhodnutie - celá zbierka ide z Bratislavy do Kameničnej. Na jar 2007 drozdica vysedávala na blízkej breze a čakala, kedy sa objaví hatiora na svojom zvyčajnom mieste - a nedočkala sa. S novým majiteľom postupne zmizli zo záhrady všetky stromy a s nimi aj "moje" drozdy. Kvočka, ako som nazval hatioru, sa dostala na dobré miesto pod veľký orech, aby mala svoj tieň, ale už nikdy odvtedy si v nej nikto neurobil hniezdo. Myslím si, že chýba aj jej ten vreskot nenásytných mláďat, to adrenalínové napätie pred ich prvým letom i ich návraty, aby si ešte naposledy zaštebotali pred tým, než sa definitívne rozleteli do sveta. Tie pocity "kvočky" zdieľam s mojou hatiorou aj ja.
