Za hlbokého socíku to bolo jednoduché – staršie tituly, ktoré vyšli ešte pred vznikom mojej úchylky, boli neobjaviteľne ukryté u podobných zberateľov a ani pod zámienkou zapožičania ich majitelia nepustili z rúk. Rovnako ostražité boli aj verejné knižnice...
Za celé šesťdesiate roky vyšli 2 – 3 knihy a občas sa objavili zmienky o kaktusoch v časopisoch (Záhradkár a chovateľ, Veda a technika mládeži...). To bolo všetko. Jestvovalo však aj niečo, čo sa nazývalo predajne Zahraničná literatúra a antikvariáty. Vtedajšie východné Nemecko, teda NDR, bolo zdrojom mnohých kaktusárskych knižiek, ktoré napriek vtedajšej neznalosti nemeckého jazyka, končili v mojej rodiacej sa zbierke (len aby som ich mal). Občas som na niečonarazil aj v antikvariátoch, boli to však knihy spred prvej či druhej svetovej vojny, neraz vo švabachu... Tak to pokračovalo až do chvíle, keď sa minulý režim rozplynul ako prd vo vetre a otvorili sa mi dvere do sveta kníh, ktoré som musel mať. Ich dnešná hmotnosť v mojej zbierke, vrátane časopisov z celého sveta, sa blíži jednej tone (teda tisícke kilogramov), a stále mám pocit, že mi niečo chýba, a tak som sa aj ja podieľal na vydaní niekoľkých kúskov do mojej knižnice (asi to bude tá úchlyka).
Napriek snahe o vytvorenie systému mám v knižniciach neustály hľadací chaos a azda aj preto nevynechám jedinú príležitosť, aby som videl knižnice iných fanatikov. Jednu takú som našiel vo Veľkej Británii, v dome asi najznámejšieho britského kaktusára a autora mnohých hľadaných kníh (mám ich skoro všetky) – Gordona Douglasa Rowleyho. Prepadol som ho svojou návštevou počas poobedňajšieho spánku a tak, aby sa ma aspoň na chvíľu striasol, kým sa dá dokopy, pustil ma do svojej knižinice. To nemal robiť. Padla mi sánka, lebo až u neho som si uvedomil, ako taká knižnica má vyzerať (traduje sa, že jeho knižnica je najúplnejšou knižnicou kaktusárskej a sukulentárskej literatúry na svete, má v nej všetko od cca 16. storočia). Jasné, že keď už prišiel upravený, s táckou čaju a tradičného čajového pečiva, nenápadne som zabruslil na tenký ľad jeho dobrej nálady a začal sa pýtať. Po chvíli som pochopil, že otázky boli zbytočné, aj domáci pán bol na svoju knižnicu primerane hrdý a aby mi ukázal, ako mu vlastne slúži, vybral si za príklad náš časopis Cactaceae etc. Povedal som názov rastliny, ktorú som si pamätal, on sa zmocnil jednej z premnohých topánkových škatúľ, asi dvakrát niečo preložil a povedal: "najvyššší rad vľavo, tretí zväzok zľava, strana tá a tá..." Bola to pravda a trvalo to pár sekúnd. Jeho metóda je (keďže v tom čase zo zásady nepoužíval počítač) jednoduchá – hneď po získaní nového titulu (stovky kníh ročne a keďže odoberá aj všetkých cca 40 kaktusárskych a sukulentárskych časopisov) si vypíše, aj s pomocou slovníkov desiatok jazykov, všetko čo potrebuje, zapíšte na kartičky z tvrdého papiera a hneď zaradí do kartotéky a knihu či časopis dá na trvalé miesto, už poznačené v kartičke. Počítač (ktorý nemá) ešte nie je naštartovaný a on už vracia použitý výtlačok späť do knižinice...
Chcel som sa ho opýtať, či mu ešte nikto z jeho kamarátov niečo len tak nepomiešal, ale mal som pocit, že by mu to, napriek skvelému britskému humoru, ktorým sršal, vôbec nepripadalo vtipné. A otázka spojená s obavou by ho mohla viesť k myšlienke, že my z východnej Európy sme toho schopní, a to by mi asi zabuchlo dvere do jeho domu. Keďže som tú otázku ani nevyslovil, bol som sa pokochať zbierkou kaktusárskych kníh ešte niekoľkokrát.
Stále si od tých čias hovorím, že by som mal dať chaosu opraty (veď vraj chaos má v sebe základ dokonalého systému), ale nikdy som sa k tomu nedostal. Zistil som totiž, že by som ten poriadok už nestihol urobiť – Gordon Rowley mi totiž ukázal svoje prvé kartičky z čias, keď mal 9 rokov, teda z roku 1930.
Ja by som sa musel vrátiť do roku 1961, a napriek tomu, že som priateľom (a zberateľom) aj sci-fi literatúry, stojím pevne na zemi, a viem, že cesta časom späť nejestvuje.
