Pohľad 50 rokov späť proti prúdu času mi ukazuje celú moju kaktusársku (a roky aj sukulentársku) púť životom doslova v skratke, ale na čo si pamätám azda najlepšie, je chvíľa, keď ma očarenie týmito rastlinami nakoplo silou dobre nasrdeného osla. Október 1959, za sebou prvé týždne v škole, ktorá mi prerušila krásne chvíle v rodnej dedine mojich rodičov, u jeho bratov a rodičov, u otca mojej mamy... Ale, našťastie, návštevám nie je koniec – všade za oknami obydlí zúria predpoklady na rozvinutie socializmu a jediný azyl je rodina, blízka i tá vzdialenejšia. Dom otcovho brata Jána (ale nevolali sme ho inak ako ujo Jano) bol takisto našim útočiskom počas návštevy Poruby... Na tom by nebolo nič zaujímavé, vždy sme ho navštívili, zaujímavé bolo to, že tam som na studni s ručnou pumpou objavil asi meter vysokú rastlinu s niekoľkými „mladými“... To, že je to kaktus, mi povedal len tak mimochodom, tesne pred otázkou, či nechcem jedno „mláďa“? Jasné, že som chcel, nevedel som skoro dýchať, tak ma k tomu miestu s kaktusom ťahalo.
„Mláďa“ cestovalo do Bratislavy, skončilo v zemine z dvora a denne, naozaj denne, dostávalo svoju dávku vody, len aby mi, nebodaj, neuschlo. Starostlivosť priniesla svoje ovocie. Z vrcholu vyrazil tenký bledozelený výhonok, ktorý sa dral ku svetlu zo vzdialeného okna. Všetkým som samozrejme, plný pýchy, zvestoval, že sa chystá kvitnúť. Prekotný rast zastavila až jar, keď sa celá rastlina naklonila, a zhnila... Ostal len malý vršok a jedna bledulinká odnož, také „mláďa“. Ľútosť vystriedala túžba pochopiť, prečo som sa namiesto kvetu dočkal takéhoto sklamania. Bolo mi veľkým zadosťučinením, keď som sa nasledovné leto dozvedel, že aj môj strýko Jano stál pred rovnakou otázkou – priskorý mráz v tú zimu vzal život mojej iniciačnej rastline, ktorá plná vody neprežila pár nocí pod snehom... Bol som to práve ja, kto mu povedal, ale to už o pár rokov neskôr, kde sa stala chyba. A spolu s mojim vysvetlením som mu vrátil malú odnož z mojej rastliny, samozrejme to bol Echinopsis eyriesii, ktorá pocházala z rovnako malej odnože z jeho pôvodnej rastliny. Tá mnou zachránená odnož sa za vyše tridsať rokov v moje zbierke premenila na statný kus, ktorý ma každoročne obšťastňoval desiatkami nočných bielych lievikovitých kvetov. Aj dnes, keď mám za sebou prvých 50 rokov pestovania kaktusov, stále pri pohľade na akýkoľvek echinopsis vidím ten môj spred pol storočia. Akoby to bolo včera.
