Pred rokom sme takisto išli krížom cez Death Valley - bola to pre väčšinu z nás pionierska cesta, ktorú sme si vychutnali len okrajovo. Blížil sa koniec expedície po končinách Juhozápadu USA a tak už nezostávalo veľa času. Tohto roku sme sa údoliu povenovali viac. Napriek zdanlivému neživotu, je to miesto, kde je dobre predovšetkým rôznym sukulentom, hlavne však kaktusom, ktorých je tu miestami neúrekom - videli sme tam azda najväčšie populácie Echinocactus polycephalus. Opäť sme išli hlavným ťahom údolím, s tým, že urobíme viac bočných výletov. Dobre sme urobili - na odbočkách bolo okamžite podstatne menej ľudí a ak sa tam aj objavilo auto s turistami, pribrzdilo, na zlomok sekundy jeho osádka spustila okienko, na fotokarte ubudlo pár voľných megabajtov a o chvíľu po nich zostal len zvírený prach.
Pri ceste zo Scotty's Castle smerom na juhovýchod sme aj my urobili odbočku, pre pokoj v duši (asi tak nejako), do niečoho, čo sa tam volalo Stovepipe Wells Village. Kto by čakal nejakú dedinu nášho typu, sklamal by sa: predajňa suvenírov, kemp, niečo ako penzión, krčma a ešte pár budov, z ktorých zovňajšku sa nedalo určiť, na čo slúžia. Bolo len okolo deviatej ráno a teplomer sa šplhal stále nahor cez 45 °C. Slnko sa zmenilo na výkonný gril a tak padlo rozhodnutie. Skočíme do chládku predajne suvenírov! Týmto rozhodnutím sa aj zvyšok dňa stal príjemným, lebo pôvodne sme sa v "dedine" ani nechceli zastaviť, len mala byť bodkou na ceste do Panamint Springs. Z dvoch európsky vyzerajúcich tvárí v predajni sa vykľuli mladí turisti s Čiech, čo nás príjemne naladilo, na rozdiel od majiteľa, ktorý očakával nakupovanie a nie vykecávanie. Príjemný chládok v nás vzbudil chuť zostať "na bodke na mape" dlhšie. Rozlúčili sme sa s eurorodákmi a keďže hneď oproti sme už pri príchode zaregistrovali krčmu (aspoň zvonku to tak vyzeralo), cieľ bol jasný, aj preto lebo s každým novým stupňom na Celsiovej stupnici nám ubúdalo chladených nápojov v aute. Na našej púti do krčmy nás na chvíľu zastavil pohľad na bledomodrú vodu bazéna (len pre hostí penziónu). Chvíľu s nami lomcovala chuť ubytovať sa tam, ale už túto noc sme mali byť čo najbližšie k medzinárodnému letisku v Los Angeles, takže pasé... Z rozpáleného terénu sme vchádzali do krčmy ako z čias starého dobrého Divokého západu, s tým rozdielom, že okolo chodníka bolo voľne k dispozícii niekoľko vodovodných kohútikov s pitnou vodou zdarma. Už toto nás mohlo varovať!
Vnútri krčmy príjemné prítmie po tom vypaľováku vonku, chládok - asi tak okolo 30 °C - všade čisté stoly a pri nich mnoho z tých turistov, ktorých najväčším dobrodružstvom bolo spustenie okienka na aute a bleskurýchle fotografovanie tej nebezpečnej krajiny vôkol. Nemali sme rannú kávu a tak padlo rozhodnutie, dať si ju tu. Štyrikrát! Kým sme sa stihli lepšie usadiť, káva bola na stole a s ňou aj riadny hrnček čerstvo vytlačenej pomarančovej šťavy. Spýtavý pohľad čašník zaregistroval a len tak na pol úst utrúsil - na účet podniku. Nechceli sme jesť, v tom teple, ktoré nás čakalo vonku, by to bolo skôr na škodu, čo sme aj "nášmu" čašníkovi povedali. Samozrejme, náš jazyk zaujal nielen jeho ale aj okolitých hostí, ktorí nadrapovali uši ako vedeli, ale bolo jasné, že nás nevedia zaradiť. Pomaly sme uchlipkávali z kávy (tu je na mieste poznámka, čo je to vlastne tá káva - podľa našich kritérií je to niečo ako voda s inou farbou, nemá to chuť, vidno cez ňu až do Európy, a čo je najnebezpečnejšie, ak si nedáte pozor, stále máte plnú šálku, lebo lietajúci čašníci vám ju budú dolievať a dolievať, kým si ju nezakryjete rukou) a vychutnávali si vzduch, ktorý bol aspoň o 15 °C chladnejší, než ten, čo nás čakal vonku. Prišiel čas platenia. Čašník bol pri nás v momente a nad našou chuťou zaplatiť, mávol rukou a povedal, že to nestojí za reč, je to na jeho tričko. Nechceli sme veriť vlastným ušiam a tak sme svoju požiadavku zaplatiť zopakovali s lepšou výslovnosťou. Výsledok bol rovnaký, s tým, že nám ešte poďakoval za to, že sme si vybrali ich podnik, inak jediný v širokom regióne. Pri odchode som ešte zaregistroval poznámky konzumentov pri bohato naložených stoloch - oni nemusia platiť, a čo my?
Ten mladý chalan šiel s nami až ku dverám a tam nám ešte raz poďakoval za návštevu. Boli sme v takom šoku (v Amerike predsa nič nie je a a ni nemôže byť zadarmo), že sme si našu krčmu ani neodfotili. Keď si však spomeniem na túto jarnú cestu, ako v nejakej fatamorgáne sa mi zjaví náš čašník, potom sa jeho obraz zatrasie v stúpajúcom vzduchu a som v našej realite doma. Možno aj preto sa už teraz nedočkavo chystám na budúcoročný lov podobných zážitkov. Bude tam opäť aj Death Valley - viem tam totiž o jednom mieste, kde v lete býva príjemný chlad a som si istý, že v zime by ma tam hrialo...
