Ešte zamlada, keď boli vinetuovky súčasťou knižnice každého chalana čo sa raz chcel stať Old Shaterhandom, slovné spojenie Death Valley vzbudzovalo hrôzu... Pomyslite - vyprahnutou krajinou bez života sa vlečie karavána. Z kroka na krok, s očami upretými na horizont, kde by konečne mohla byť nejaká rieka s pitnou vodou. Stále nič, len fatamorgána... A z tej sa ani ľudia, ani dobytok nenapijú. Vtedajších pionierov po ceste nečakali ani hotely, ani kempy, ani reštaurácie a dokonca ani obyčajné pajzle, ktoré by im aspoň na chvíľu poskytli tieň - najvzácnejšiu komoditu tohto regiónu. My sme to šťastie mali, vlani i tohto roku.
Kedysi sme všetky kaktusy, ktoré nám zhodou okolností vykvitli na Vianoce, nazývali vianočnými kaktusmi. Hovorievalo sa, že má ísť o druh Zygocactus truncatus. A naozaj, skoro vo všetkej staršej literatúre sa spomína práve toto meno a hneď druhou vetou sa hovorí aj o tom, že najčastejšie sa pestuje ako previsnutý stromček, ktorý vznikol navrúbľovaním (alebo lepšie vovrúbľovaním) článku do rozštepu vyššej rastliny z rodu Peireskiopsis. V medzivojnových záhradkárskych časopisoch sa to len tak hemžilo fotografiami takýchto rastlín, obsypaných desiatkami kvetov, neraz aj s portrétom šťastného pestovateľa.
Neuveriteľne ma teší, že plevel z obrázku nad týmto blogom mi nerastie niekde na záhradke. Predstavte si - žijem si niekde v Česku (v skutočnosti si žijem na Slovensku, ale je to prekliate blízko), 16 zobrazených lofofor (Lophophora williamsii) si tam žije som mňou a vedie ma tak rovno do trojnásobného prúseru (vraj 5 rastlín sa bude dať tolerovať).
Tento kaktus mám už vyše 22 rokov. Pamätám sa na jeho kúpu veľmi dobre. Bolo to v čase, keď u nás bola oficiálna ponuka v predajniach mimoriadne slabá až žiadna. Naskytla sa mi však možnosť ísť na výlet do Budapešti, a tak som nezaváhal. Poznáte to - klasické nákupy v krajine Kadárovho guláš-socializmu - všetko to, čoho u nás bol nedostatok. Po úspešnom nákupe kávička v štýlovej kaviarni - mramorové stolíky, káva silná ako čert, v kúte vyhrával starý klavírista slávne melódie z čias zašlého rakúsko-uhorského mocnárstva. Jednoducho idyla. Pri ceste k železničnej stanici ma upútala nezvyčajná rastlina, o ktorej som si myslel, že by to mohol byť nejaký sukulent. Aj bol, a rovno z čeľade Cactaceae.
A je to tu opäť, nekonečná telenovela zvaná menudo. Myslím si však, že teraz to bude nadlho naposledy. Tento recept bude z radu tých, ktoré som v Mexiku nejedol, ale vďaka receptu som si ho vyskúšal doma. Na úvod treba povedať, že všade, kde sme menudo v Mexiku ochutnali, nám tvrdili, že práve ten ich spôsob prípravy je tradičný, ten jediný správny a preto aj chutný. Varovali nás pred akýmsi menudom zo štátu Michoacan, ale keďže sme naň nikdy nenarazili, neviem prečo má takú zlú povesť.
Písané pre www.cactaceae.eu
Kompletné obsahy:
– prvý ruský štvrťročník o sukulentných rastlinách.
- webová stránka odeského klubu kaktusárov
- webová stránka Petra Pavelku
- Kaktus-Klub journal
- Specializovaná stránka o rodu Aloe
Igor D. Dráb
Hlavná 82
Kameničná pri Komárne
946 01
Slovensko
e-mail: igordrab@cactaceae.eu
igor.drab@gmail.com
http://www.cactaceae.eu