Cactaceae.eu

Príbeh tohto turbinikarpusu sa začal pred sedemnástimi rokmi. Objavili ho totiž r. 1994 a od tej chvíle sa stal nielen stredobodobom záujmu, ale predovšetkým ukážkovým príkladom úradníckej spupnosti a pestovateľskej odvahy. Nezvyčajný tvar tela, pomerne veľký kvet a samozrejme to, že ide o novinku vo vtedy nesmierne populárnom rode patriacom do CITES 1 (najvyšší stupeň ochrany) spôsobili, že ho chcel mať hneď každý. Začali sa šíriť fámy, že je vzácny aj v prírode a vo verejnosti sa objavila aj správa, že za každý exemplár môže jeho majiteľ (pašerák či pestovateľ) získať aj 7000,– USD. Čo viac mohlo zapôsobiť na veci neznalú verejnosť, tradične naladenú na závisť a ešte raz závisť. Klincom bolo, že súčasne sa šírila aj klamlivá informácia o tom, že pašovanie rastlín je výnosnejšie než pašovanie narkotík... A to už sú nejaké peniaze!

Nebudem to tajiť, rozkvitnutie tejto koryfanty mi naozaj urobilo radosť. Celé dlhé roky som semená označené ako C. palmeri MZ 569 z mexickej Cadereyty nevysieval a nevysieval. Vždy bolo niečo prednejšie, vždy som  chcel mať vo svojej zbierke nejakú inú rastlinu skôr. Keď som už mal pocit, že jednoducho tie semená už ani nebudú vedieť, ako majú klíčiť, som sa rozhodol, že ich vysejem všetky naraz. Dobre som urobil z pár stoviek semien vyklíčilo asi 20 semenáčikov, ktoré si pomaly, bez pikýrovania rástli, až sa dočkali prvej starostlivosti v podobe nového substrátu a časom aj pekne slnečného miesta v skleníku. To už rastliny mali okolo 3-4 cm v priemere a bolo jasné, že je len otázkou času, kedy vykvitnú.

Od chvíle popisu tohto nevšedného ariokarpusu v slovenskom časopise Cactaceae etc. uplynulo už vyše trinásť rokov, a stále nemožno povedať, že je táto novinka dostatočne rozšírená. Ale zaslúžila by si to. Ako dnes si pamätám prvú cestu do Mexika, keď sme počas 35 dní expedície "zabrúsili" aj do údolia Aramberi v Mexiku, aby sme sa tam nielen zregenerovali v hotelíku Mária Luisa, ale aj preto, aby sme na vlastné oči uvideli asi najhustejší výskyt niekoľkých druhov rodu Turbinicarpus, samozrejme aj Thelocactus a v neposlednom rade sme chceli nájsť aj cykas Dioon edule.

O Leuchtenbergia principis by sa dali písať traktáty... Je to výnimočný kaktus medzi inými kaktusmi, niečo ako dávna známa, ktorá sa vymyká chápaniu toho, ako má kaktus vyzerať - rovnaký osud má aj Astrophytum (Digitostigma) caput-medusae. Desiatky rokov mám v zbierke vždy aspoň pár rastlín a stále sa mi neomrzeli. Rovnako ma neomrzelo čítať o leuchtenbergiách a ani hľadať ich na nových a nových miestach v prírode. Mal som síce takú malú krízu, keď boli moje rastliny zastrčené niekde v "kúte zbierky", ale pred pár rokmi som si na pokračovanie prečítal rozsiahly článok Victora Gapona v časopise Kaktus Klub a bol som späť, teda späť na výslní boli moje leuchtenbergie a mne bolo jasné, že už najbližšia cesta do Mexika bude aj cestou za nimi.

Vek:
53 rokov, podnikateľ
Klub kaktusárov:
Moskovský klub kaktusárov, od r. 1986
Zbierka:
Predovšetkým rastliny z Južnej a Severnej Ameriky: rody Gymnocalycium, Stenocactus, Lobivia, Neoporteria, Sulcorebutia, Ferocactus, Echinocactus (hlavne všetky formy E. horizonthalonius), kultivary astrofýt; zbierka je v dvoch celoročne prevádzkovaných skleníkoch s rozmermi 25 m² a 30m²
Cesty za kaktusmi do prírody:

2005, 2006, 2007 - Argentína a Uruguaj

Mexiko - 2008, 2009, 2010, 2012 (centrálne a východné Mexiko)

2010 - Chile

2011 - Juhozápad USA

Plány:
Rozširovanie kolekcie rastlín z okruhu Echinocactus horizonthalonius a všetky druhy z rodu Stenocactus a cestovanie za rastlinami:
august 2010 - Juhozápad USA
november-december 2010 - Chile
Bolívia, južná Brazília, Kuba a Peru

Vek:
49 rokov
Člen klubu kaktusárov:
Klub kaktusárov Nobilis v Bratislave od decembra 2007
Zbierka:
Veľmi mladá zbierka, v ktorej je predovšetkým kaktusová flóra Mexika, nájdu sa však aj rastliny z Južnej a Severnej Ameriky; zbierka má rozlohu asi 16 m2, sú to dva malé skleníky a 3 čiastočne zakryté pareniská. Z iných sukulentných rastlín sú v zbierke zástupcovia rodu Adenium a niekoľko pachypodií
Cesty za kaktusmi do prírody:
Mexiko - 2008, 2009,  2010 a 2012 (centrálne a východné Mexiko)

Chile - 2010

Juhozápad USA - 2011

Plány:
Veľmi mladá zbierka, v ktorej je predovšetkým kaktusová flóra Mexika, nájdu sa však aj rastliny z Južnej a Severnej Ameriky; zbierka má rozlohu asi 16 m2, sú to dva malé skleníky a 3 čiastočne zakryté pareniská. Z iných sukulentných rastlín sú v zbierke zástupcovia rodu Adenium a niekoľko pachypodií. Naďalej vysievať semená kaktusov ale aj iných sukulentov s overeným pôvodom, avšak predovšetkým pre vlastnú potrebu

Po období, keď opadal ošiaľ z toho, čo všetko nové ponúkla v posledných desiatich rokoch uplynulého storočia mexická príroda (Aztekium hintonii, Geohintonia mexicana, Mammillaria luethyi...), všetci čakali, čo bude nasledovať. Dočkali sa. Tento raz to nebol kaktus ale sukulent z čeľade Crassulaceae – Echeveria cante. Mal som to šťastie, že som ju uvidel hneď krátko po popise (r. 1997), počas návštevy u Charlesa Glassa (jeden z autorov popisu) na jeho ranči vo februári 1998 (v jeden deň spolu s vtedy absolútnym hitom – Mammillaria luethyi). Chvíľu som si myslel, že je to len nejaká trochu iná E. laui – mýlil som sa.

Ďalší kandidát, ktorého možno označiť nielen za podložku na vrúbľovanie. A ja som poznal túto rastliny celé roky len naozaj ako podložku. Niežeby som naň aj vrúbľoval, ale do zbierky sa mi už ako fungujúca podložka dostával. Mal som jedno obdobie (a asi sa k nemu časom vrátim), keď sa mi páčili kaktusy rodu Melocactus (nielen stále populárny M. matanzanus) a tie predajcovia pre rýchlejší rast vrúbľovali práve na túto pomerne dostupnú a navyše teplomilnú rastlinu s veľkým povrchom tela. Zmena pestovania a sťahovanie zbierky z Bratislavy však tejto časti kolekcie urobili koniec, ale to je iná história.

Aj tento kaktus má mnoho druhových, ale aj rodových mien. Nespomeniem ich všetky, aspoň tie rodové: Cactus, Mammillaria, Echinocactus a napokon Coryphantha. A z premnohých druhových mien aspoň to najznámejšie: Coryphantha valida. S ním sa stretávame dodnes, pretože s výberom p. Reta Dichta a Adriana Lüthyho, ktorý sa rozhodli pre meno C. poselgeriana, sa väčšina nestotožnila dodnes. Nie je to až také dôležité - ani v tomto prípade na mene veľmi nezáleží.

Na začiatku mojich ciest do Mexika mi učaroval Ferocactus robustus. V domovine sú to mohutné trsy, v mojej zbierke zatiaľ stále neodnožujúce, pomaly rastúce kaktusy, zaujímavé len pre mňa, lebo viem, čo by raz z nich mohlo byť.

Písané pre Cactaceae etc.